Skutocˇný príbeh o smrti a živote Išiel som asi osemdesiatkou, pretože som to tam nepoznal. V aute bolo chladno, a tak som mal schúlené ramená. Kvôli vetru sa cˇloveku zdalo, že je ešte chladnejšie ako v skutocˇnosti. Vytrvalý dáždˇ sa zmenil na prietrž mracˇien. Kiežby som už bol v Alvine! Asi o 11:45, krátko predtým, ako som mal prejstˇ východným koncom mosta, cˇelne do mnˇa narazil americký kamión, kedˇ sa vyhýbal cez stredovú cˇiaru. Zomrel som osemnásteho januára 1989. O niekolˇko minút sa na miesto nehody dostali záchranári. Kedˇ mi nenahmatali pulz, vyhlásili ma za mr´tveho. Prikryli ma plachtou, aby som neupútaval pozornostˇ okoloidúcich, kým oni budú prezeratˇ zranenia ostatných. Ich prítomnostˇ som nevnímal, ani nikoho okolo seba. Kedˇ som zomrel, nešiel som cez dlhý, tmavý tunel. Nevnímal som, že by som sa strácal, ani som sa nevracal spätˇ. Nemal som pocit, že by sa moje telo prenášalo do svetla. Nepocˇul som hlasy, ktoré by na mnˇa volali ani nicˇ podobné. Pamätal som si pohlˇad na most a na dáždˇ, a zrazu ma obklopilo svetlo, také žiarivé, že sa to pozemsky nedá pochopitˇ ani opísatˇ. Iba takto. A uvedomil som si, že som v nebi. „Túto knihu mi dal istý môj priatelˇ okolo polnoci. Okolo tretej ráno som ešte cˇítal. Príbeh je vskutku inšpiratívny. Rozširuje poznanie a prináša hrejivý a prirodzený pocit istoty.“ Donald Miller, autor knihy Blue Like Jazz (Smutný ako jazz).
