Keď sa to stalo prvý raz, pripadalo mi to ako zázrak. Účty sa mi kopili a dosahovali takú výšku, akú by sa mi nikdy nepodarilo splatiť. Za mamu v sanatóriu, bratovo školné, moje školné, nájomné, elektrina. Všetko ležalo na mojich pleciach. A okrem toho som práve prišla o prácu. Nemala som nádej, na účte mi nezostali žiadne peniaze, nebola šanca, že by som si našla ďalšiu prácu. A potom odrazu, keď som stratila už aj poslednú nádej, našla som v schránke obálku. Bez spiatočnej adresy. Vpredu bolo napísané moje meno a vnútri bol šek na desaťtisíc dolárov. Stačili by na zaplatenie všetkých mojich účtov a niečo by mi ešte aj zostalo, kým si nájdem prácu. Mohla by som sa sústrediť len na školu. Keby ste dostali taký záhadný šek, ktorý by postačil na všetky vaše výdavky, nedali by ste si ho vyplatiť? Ja som to urobila. Po roku mi ktosi zaklopal na dvere. Pred domom stála dlhá čierna limuzína, pri dverách šofér a povedal len toľko: „Nadišiel čas splatiť dlh.“ Nastúpili by ste? Ja som nastúpila. Ukázalo sa, že niekomu dlhujem stodvadsaťtisíc dolárov.