V zbierke Mily Haugovej dominuje archetyp zimy a „estetika miznutia“. Bohaté zastúpenie rastlinno-zvieracích motívov v súčinnosti s ľudským je pokusom o opakované uchopenie bytia v jeho celosti, presiahnutie k „vesmírnej duši“, ktorá zahŕňa i postupne zanikajúce individuálne bytie. Návrat k Sapfó je návratom k čistým zdrojom poézie, k prameňu krásy a večnosti. Približovanie sa Boha (smrti) a súbežné nerezignované zintenzívňovanie života („: zostať živá až do smrti : horúca vo vnútri farby:“) ako silnenie dovnútra predstavuje dva základné pohyby „diania“ knihy. Tie však nepôsobia protikladne, ale splývavo; finálnym gestom je odovzdanosť voči tomu, čo prichádza. Zbierka je členená do troch oddielov a niekoľkých menších cyklov, ktoré funkčne organizujú Haugovej eruptívne písanie.