Merricka som spoznala na pracovnom pohovore. Vlastne nie, stalo sa to o dvadsať minút skôr, keď mi vtrhol do kabínky na prezliekanie v jednom butiku. Polonahá som sa naňho osopila a potom mu zabuchla dvere pred nosom. Preto si určite viete predstaviť, ako som zamrzla, keď som zistila, že ten grobian je môj potenciálny šéf. Zdalo sa mi, že ma nespoznal. Omyl! Pohovor sa skončil hádkou, po ktorej ma vyprevadil so slovami, aby som si šla ovoniavať podpazušie. Viete, v kabínke ma prekvapil v chúlostivej situácii. Na svoju obranu však musím povedať, že som dve hodiny trčala v rozhorúčenom metre, a tak som si chcela byť istá, že to zo mňa necítiť. S touto prácou som sa teda v duchu rozlúčila, až kým som si v maile nenašla pozvánku na druhé kolo pohovoru. Prečo mi po takom fiasku dali šancu? Vysvitlo, že Merrick ma chce zamestnať iba preto, lebo ma považuje za najmenej schopnú kandidátku. Predstavenstvo firmy ho totiž núti vytvoriť pozíciu firemného terapeuta, o ktorého on nestojí. Nemienila som pracovať v spoločnosti, kde sa očakáva moje zlyhanie. No rozmyslela som si to, pretože by som rada dokázala opak. Svoj pokus som nazvala Projekt šéf.