Od zrna mikrokozmu k osudovým hviezdam a svitu na lesnej čistine, od fundamentálnych častíc ku kráse a osobitostiam približného pohľadu – od červene k šípke, od siete k brečtanu –, od možných časov k vnútornému času prvej a poslednej lásky. Počnúc mizanscénou v úvode knihy, na prvé čítanie takmer nezrozumiteľnou a neusporiadanou, až po pierko v závere zbierky, ktoré môže vnímavý čitateľ cítiť vo svojej dlani, autor nasleduje a básnicky rekonštruuje prirodzený svet, Husserlov Lebenswelt, „svet nášho života“, smerujúci od prírodovedeckých abstrakcií, ktoré svet nepozorujú ľudskými očami, ale očami teórií, k pišťaniu hniezdnej dutiny, k utváraniu miesta, kde je človek niekde doma.